Náš indie herný projekt si kladie za cieľ vytvoriť vyvážený a rýchly akčný bojový systém s prvkami RPG. 3D low-poly estetika zaručuje pozitívnu odozvu zo strany nezávislej hernej scény a unikátny rockový a ambientný soundtrack má na starosti etablovaný hudobník Raptor Koch. V rámci produkcie objavujeme množstvo hudobných, výtvarných a literárnych klenotov zo Slovenska, ktoré pomôžeme spopularizovať skrze herné médium vo forme inšpirácie, parafrázy a priameho použitia.

Príbeh hry bude založený prevažne na lineárnom scenári s občasnými možnosťami odbočenia z pohľadu lesníka Karola, ktorý žije neďaleko hradu Muráň (princíp rozprávania o zdanlivo nepodstatnej postave, ktorá sa náhodou zapletie do epických udalostí s medzinárodným dosahom). Hráč spozná vymyslené aj reálne postavy dejín 17-teho storočia, pričom pre rozprávačské potreby dôjde k miešaniu udalostí z jednotlivých protihabsburských povstaní. V rámci deja sa vystriedajú rôzne lokality vrátane Rakúska, Francúzska či Poľska, avšak ťažisko hry bude spočívať na území dnešného stredného Slovenska, najmä okolia Muránskeho hradu, ktorý zohral významnú rolu vo viacerých protestantských povstaniach. 

Krátke uvedenie do historického a politického kontextu hry

Náš príbeh sa začína pred koncom tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), ktorá sa odohrávala hlavne v strednej Európe a vyžiadala si okolo 6 miliónov obetí. Príčiny vojny mali korene v náboženských sporoch medzi katolíkmi (Ferdinand II. Habsburský spojený s pápežom, Španielskom, poľskými kráľmi a niektorými nemeckými panovníkmi) a protestantmi (Holandsko, Anglicko, severské kráľovstvá, Češi a protestantskí Nemci spojení s katolíckym Francúzskom).

František Vešeléni, Juraj I. Rákoci, Imrich Tököli, Juraj II. Rákoci, Mária Séčiová

Zbojnícka skupina Matiáša Bazalda 

Príbeh o španielskych vojakoch, ktorých poslal kráľ Ferdinand, aby obnovili poriadok v Muráni, o ich boji a získaní obliehacích zbraní z Prešova. Udalosti vychádzajú z ľudových príbehov, ktoré napísal Ján Domasta a z najstaršej autorskej slovenskej piesne Píseň o zámku Muránskom.

Venuša z Muráňa

Príbeh Márie Séčiovej a Františka Vešeléniho a ich sprisahanie proti majiteľom hradu Muráň – členom jej vlastnej rodiny zapojeným do protikráľovského povstania a spojencom povstalca Juraja Rákociho. Po úspešnom dobytí hradu sa Vešeléni stal uhorským palatínom a jednou z najvplyvnejších osobností v krajine. Po podpísaní Vašvárského mieru v roku 1664 však zmenil stranu konfliktu a stal sa vodcom takzvaného Vešeléniho povstania. Dôvodom bol nepriaznivý stav po Vašvárskom mieri, ktorý ponechal Turkom kontrolu nad územím medzi riekami Váh a Hron. Jedným z hlavných cieľov povstania bolo uniesť kráľa Leopolda I. Habsburského na hrad Muráň a prinútiť ho, aby sa vzdal trónu. Habsburgovci sa o povstaní dozvedeli vďaka informáciám od prekladateľa transylvánskeho veľvyslanectva Nikossiosa Panajottiho (podľa konšpiračnej teórie to bola Mária, kto prepašoval dokumenty obsahujúce mená členov povstania svojho manžela). Viedeň sa pokúsila využiť špiónov, aby vec vyriešila mierovou cestou a postupne presvedčila jednotlivých povstalcov, aby prešli na druhú stranu, avšak po útoku povstalcov na Viedeň v roku 1670 Habsburgovci násilím obnovili poriadok. Cisár zriadil vyšetrovaciu komisiu v Slovenskej Ľupči pod vedením Johanna von Rottala a príbeh sa skončil vyhnaním mnohých rozzúrených vojakov a šľachticov do Sedmohradska, pričom niekoľkí boli popravení. V roku 1673 sa Uhorsko dostalo pod úplnú kontrolu Habsburgovcov (prostredníctvom bábkového vládcu Gaspara Ampringera), došlo k rozsiahlym konfiškáciám majetku protestantských šľachticov a k tvrdému opätovnému katolicizovaniu. To vyvolalo veľký hnev spolu s neochotou kráľa konečne vytlačiť Turkov z Maďarska po podpísaní mierovej zmluvy vo Vašváre. 

Obliehanie Muránskeho hradu

Juraj I. Rákoci bol vládcom Sedmohradska a najvýznamnejšou osobnosťou protikráľovských povstaní s plánmi zahrnúť celé Uhorsko pod svoju vládu. Švédi a Francúzi ponúkli financovanie Rákociho armády, Turci mu sľúbili vojakov z Valašska a na jeho strane stáli aj uhorskí protestantskí šľachtici, ktorí sa búrili proti habsburskému rekatolizovaniu. V roku 1644 jeho 20-tisícová armáda vstúpila do Košíc a dobyla väčšinu Horného Uhorska. Jeho najväčším problémom bol nedostatok financií, musel dokonca vyčleniť skupinu, aby chránila majetok pred krádežou vlastnou armádou. Spočiatku sa dedinčania spontánne pridávali k povstaniu, ale keď zistili, že Rákoci sa k nim správa rovnako zle ako Habsburgovci, začali útočiť na obe strany – tento prístup viedol k tomu, že Rákociho armáda utrpela väčšie straty od dedinčanov ako od cisárskej armády. Boj skončil podpísaním Linzského mieru, obe strany však zostali nespokojné. V roku 1648 skončila tridsaťročná vojna, Rákoci zomrel a moc prevzal jeho syn Juraj II. Turci schválili jeho želanie dobyť Poľsko ako švédsky spojenec s vojakmi z Valašska a Moldavska, ale po dosiahnutí Krakova a dobytí Varšavy sa Turkom táto myšlienka znepáčila a poslali krymských Tatárov, aby zničili celú Rákociho armádu. Ten stratil aj Sedmohradsko a sotva zachránil svoj vlastný život. Ako je zrejmé, prechod na druhú stranu bol v tejto vojne pravidlom, a tak sa nakoniec Habsburgovci pridali k Rákocimu proti Turkom, Juraj II, ale zomrel v boji v roku 1660.

Tököliho povstanie

Imrich Tököli, ktorého otec zahynul v spomínanom Vešeléniho povstaní ako jeden z jeho vodcov po tom, čo sa uchýlil na Oravský hrad. Ďalšie protestantské kurucké povstanie začalo v roku 1672, keď kuruckí vojaci (uhorskí vojaci, ktorí ušli do Sedmohradska) vtrhli na východné Slovensko a zrážali sa s labancovskými vojakmi (vernými Habsburgovcom). Francúzsko vstúpilo do vojny proti Holandsku, ktoré bolo spojencom Leopolda I. Habsburského. S cieľom zaútočiť na rakúskeho kráľa zo zadnej strany Francúzsko kontaktovalo kurucských vodcov Michala Apafiho a Michala Telekiho a sľúbilo im 100-tisíc toliarov ročne a 6-tisíc žoldnierov z Poľska. S celkovou silou 21-tisíc vojakov uspeli proti kráľovej armáde v Marmaroši, dobyli východné územia a pokračovali do stredných oblastí Horného Uhorska. Tököli sa stal vojenským vodcom povstania a dobyli bohaté banské mestá Banská Štiavnica, Banská Bystrica a Kremnica (najväčší zdroj zlata v Európe). Kráľ reagoval na toto dobytie vyslaním armády, ktorá porazila kurucov v Žiari nad Hronom a kurucské povstanie stratilo strategické hrady Šášov a Revište, ktoré kontrolovali hlavné cesty do banských miest. Leopold I. Habsburský uzavrel mier s Francúzskom, a preto kurucké povstanie stratilo všetku francúzsku a poľskú podporu, avšak stále malo obrovskú moc. V roku 1682 Tököli dobyl hrad Muráň, hrad Fiľakovo a Košice, v tom istom roku prijal patrónstvo tureckého Mehmeda IV., stal sa kráľom takzvaného Stredného Uhorska (Orta Madžar) a oženil sa s Helenou Zrínskou – vdovou po Františkovi I. Rákocim, aby získal obrovské majetky. Nasledujúci rok Turci s pomocou Tököliho vyhlásili vojnu Habsburskej monarchii, ale boli porazení pri Viedni a postupne stratili všetko.

Koniec hradu Muráň

O dvadsať rokov neskôr vyhorel a dostal sa do vlastníctva bulharského kráľa Ferdinanda Coburga, ktorý v troskách postavil dom na lovecké účely.

V našom príbehu sa objavia aj dôležité osobnosti ako Jan Amos Komenský, ktorý žil v Blatnom Potoku pod vládou Juraja II. Rákoci alebo István Gyöngyösi – básnik, ktorý bol dlhoročným priateľom Márie Séčiovej. Pokiaľ ide o rozprávanie príbehu, zredukujeme historické udalosti na oveľa kratšie časové obdobie, sme však otvorení návrhom našich investorov týkajúcim sa historických miest a udalostí aj z iného obdobia.

Modrý Kameň

Tento skutočný príbeh sa odohráva v 16. storočí, ale časové obdobie by sa mohlo posunúť o sto rokov dopredu, keďže Turci stále okupovali časti Horného Uhorska. Hrad, ktorý Turci nazývali Kekkoy kale a Nemci Plobenstein, bol dôležitým pohraničným obranným bodom proti Turkom, chrániacim banícke mestá stredného Slovenska – zdroj maďarskej prosperity. Udalosti opisuje najvýznamnejší uhorský kronikár Mikuláš Istvánfi. Hrad vlastnil Ján Balaša, ktorý tam väznil niekoľkých tureckých šľachticov a tiež Benedikta Pintera, správcu majetku, za falšovanie finančných dokumentov. Vo väzení však s Turkami sprisahal plán na dobytie hradu, pričom využil svoje znalosti o jeho slabých miestach výmenou za zaplatenie svojej slobody. Turecký náčelník Mustafa v noci v najväčšej tajnosti poslal vojakov z Budína, Novohradu a Fiľakova, ktorí začali liezť po lanách pripravených Pinterom. Ten však po celý čas pôsobil ako dvojitý agent spojený s Jánom Balašom a Turci boli ihneď po vyliezaní uväznení. Táto intriga rozzúrila Mustafu, ktorý vyhlásil, že hrad dobyje s pomocou beg Aliho z Belehradu, známeho ako Čierny. Balaša ustanovil Imricha Temessyho, známeho aj ako Pribeg, za veliteľa obrany. Turci úspešne zničili hradby Modrého Kameňa pomocou 4 diel, pretože hrad mal slabšie hradby – nebol postavený v ére obliehacích strojov. Obrancovia poslali správu kniežaťu Karolovi s prosbou o pomoc, ten pripravil 10-tisíc vojakov a rozložil tábor neďaleko vo Vígľaši pri Zvolene. Balaša chcel okamžite zaútočiť, ostatní kapitáni však boli príliš opatrní a vystrašení, takže zúfalí obrancovia nenápadne opustili Modrý Kameň a odišli do Balašovho hradu Divín. Turci však okamžite pokračovali, obliehali aj Divín a tiež ho dobyli, pričom vojsko vojvodu Karola len pasívne sledovalo dianie v neďalekom tábore. Po takomto úspechu dokonca pokračovali v obliehaní tretieho hradu Šomoška. Pri priblížení sa zasiahla delová guľa begovho asistenta a krv zmiešaná s jeho vnútornosťami sa rozstrekla na beg Aliho, ktorý v hneve nariadil delovú paľbu a vodca obrany hradu čoskoro zbabelo ušiel do Jágru. Vodcovia nášho tábora sa rozhodli vzdať po tom, čo pasívne prečkali stratu 3 hradov - pri návrate narazili na Turkov, taktiež vracajúcich sa domov, a aspoň tých úspešne porazili.